Vstúpila som si do svedomia a rozhodla som sa dohnať, čo som zanedbala. Takže, aby sme zostali v rámci časového plánu, pozrime sa, čo sa dialo v mesiaci február.
Úprime, ubehol rýchlejšie, ako je slušné a ja sa snažím rozpamätať, čo sa vlastne dialo. Sama to asi nezvládnem, preto beriem do ruky diár, hádam mi osvieži pamäť. Tak sa na to pozrime...
Nalistovala som si mesiac "Helmikuu", keďže tu používam diár, čo nám rozdávala Student Union a v ňom všetko po fínsky je napísané.
Už si spomínam! 5.2. - 9.2. Helsinki :)
Baby (Nika a Kika :))) ma došli pozrieť. Komplikované prípravy boli odmenené štyri veselými dňami v nie až tak zaujímavom meste. Seriózne, neviem, či to bolo tým hnusným počasím (sneh a dážd, všade klzko a mokro) alebo čím, ale Helsinki ako mesto ma veru vôbec nezaujalo. Historické centrum postavené v jednom štýle, a všetko na sebe, takže kamkoľvek sme šli, tak sme skončili pri železničnej stanici. Ale ani to nám nezabránilo, aby sme sa nezabavili. Z mnohých historiek možno spomenúť, ako sme hľadali tajomnú vežu, v ktorej býva Ville Valo (spevák skupiny HIM, hádajte, na čí popud to bolo...). Verte či nie, naozaj sme ju našli, a tak sme dobrú polhoďku, ak nie viac, strávili obchádzamím tajomnej veže, skúmaním "temného plagátu" v okne a paparazzovaním pri zadnom dvore (na ktorom mal plno haraburdia). No, ale nasmiali sme sa, len čo je pravda.
Ďalší deň sme venovali návšteve námornej pevnosti Suomenlinna, na ktorú sme sa dostali takým mini trajektom. Bol to pekný výlet, len všade hmla, takže výhľad nebol bohvieaký. No, ale môžem povedať, že som Fínsky záliv videla aj z druhej strany.
No a tiež sme videli národné múzeum, centrum, olympijský štadión, parlament, jeden kostol, druhý kostol..no ale veď obra.zový materiál máme tiež, takže možete kuknúť či už Facebook alebo Picasu.
Čo bolo ďalej..no jasné, naša tútorská skupina sa konečne skompletizovala. Mesiac po všetkých ostatných dorazili posledné dve Portugalky - Maria a Catarina. No čert nám ich bol dlžen. Ja som mala tú česť s nimi už vo vlaku z Helsínk, no a nechcem nič hovoriť, ale od prvého momentu mi neboli extra sympatické. A zatiaľ sa im ten dojem nepodarilo napraviť. Ale keďže som v úvode stručne charakterizovala každého, nemožem predsa obísť ani ich dve. Keďže sú "jedna za osemnásť a druhá bez dvoch za dvadsať", tak ich zhrniem v jednom: hlúpe, sebecké, hlúpe, nesamostatné, hlúpe a ešte raz hlúpe :) Inak sa to opísať proste nedá.
Štrnásteho sme išli so Student Unnion na výlet do Koli. Je to také lyžiarske stredisko, asi hodinu a pol busom od Joensuu. Je to vlastne najvyšší kopec v okolí. Niektorí isšli lyžovať, snowboardovať, bežkovať...ja som sa pridala k skupine pešieho výletu a sánkovania. Najprv sme vyliezli na vrch kopca, tam sme sa pofotili a potom sme išli hľadať vhodný kopec na sákovanie. Ten sme veru našli a sme si to teda riadne užili. Mali sme síce iba dvojo bobov a bolo nás na ne 6, ale to nevadilo. Najkrajšie na tomto výlete bolo, že som spoznala štyri skvelé baby, ktoré dali mojej exsitencii tu nový rozmer (nehovoriac o tom, že som sa naučila zopár nových výrazov, resp. som zdokonalila výslovnosť niektorých konkrétnych slov..ale o tom neskôr, konkrétne v story o Laponsku). Od tohto výletu sa teda do mojho okruhu, ktorý dovtedy spočíval najmä z Naddl (Nemecko) a Panagioty (Grécko) sa dostali aj Sam, Natalie, Jemma a Naomi (všetky rodené Angličanky z univezity v Manchestri). Najmä kvôli nim som rada, že som na tento mini výlet nakoniec išla. Ako sme sa zabávali, ale najmä, ako krásne tam bolo, ste si mohli všimúť aj na fotkách.
Jendou miniudalosťou, ktorá sa tiež udiala bolo, ako sme na Laponsko v rade stáli. Na tento výlet bol iba obmedzený počet miest, a tak, aby sme si zaistili svoje miesto tam, tak sme tak čakali od 8:30. Pričom Student Union, kde sa zapisovalo a platilo, otvárali až od 11. Na tom by nebolo nič zlé, keby to celé nebolo úplne zbytočné, pretože miesto na zapísanie sa bolo ešte voľné aj o týžden :)) Ale navadí, aspoň sme vymrzli a zabavili sa. A milionkrát spievali "Hey, my name is Joe and I work in a button facotry...". Poznáte, nie?
Samozrejme, ani február sa nemohol obísť bez párty vo vile. Tentokrát to bolo "Valentine´s Day Afterparty & Mardi Gras Pre-Party". Takže polka ľudí prišla oblečená v červenom alebo ružovom a polka v nejakom kostýme. Moja partia išla za Love Fairies, ja som ich decentne doplnila červeným tričkom a srdiečkami. Party to bola klasická, zabavili sme sa :).Úprime, ubehol rýchlejšie, ako je slušné a ja sa snažím rozpamätať, čo sa vlastne dialo. Sama to asi nezvládnem, preto beriem do ruky diár, hádam mi osvieži pamäť. Tak sa na to pozrime...
Nalistovala som si mesiac "Helmikuu", keďže tu používam diár, čo nám rozdávala Student Union a v ňom všetko po fínsky je napísané.
Už si spomínam! 5.2. - 9.2. Helsinki :)
Baby (Nika a Kika :))) ma došli pozrieť. Komplikované prípravy boli odmenené štyri veselými dňami v nie až tak zaujímavom meste. Seriózne, neviem, či to bolo tým hnusným počasím (sneh a dážd, všade klzko a mokro) alebo čím, ale Helsinki ako mesto ma veru vôbec nezaujalo. Historické centrum postavené v jednom štýle, a všetko na sebe, takže kamkoľvek sme šli, tak sme skončili pri železničnej stanici. Ale ani to nám nezabránilo, aby sme sa nezabavili. Z mnohých historiek možno spomenúť, ako sme hľadali tajomnú vežu, v ktorej býva Ville Valo (spevák skupiny HIM, hádajte, na čí popud to bolo...). Verte či nie, naozaj sme ju našli, a tak sme dobrú polhoďku, ak nie viac, strávili obchádzamím tajomnej veže, skúmaním "temného plagátu" v okne a paparazzovaním pri zadnom dvore (na ktorom mal plno haraburdia). No, ale nasmiali sme sa, len čo je pravda.
Ďalší deň sme venovali návšteve námornej pevnosti Suomenlinna, na ktorú sme sa dostali takým mini trajektom. Bol to pekný výlet, len všade hmla, takže výhľad nebol bohvieaký. No, ale môžem povedať, že som Fínsky záliv videla aj z druhej strany.
No a tiež sme videli národné múzeum, centrum, olympijský štadión, parlament, jeden kostol, druhý kostol..no ale veď obra.zový materiál máme tiež, takže možete kuknúť či už Facebook alebo Picasu.
Čo bolo ďalej..no jasné, naša tútorská skupina sa konečne skompletizovala. Mesiac po všetkých ostatných dorazili posledné dve Portugalky - Maria a Catarina. No čert nám ich bol dlžen. Ja som mala tú česť s nimi už vo vlaku z Helsínk, no a nechcem nič hovoriť, ale od prvého momentu mi neboli extra sympatické. A zatiaľ sa im ten dojem nepodarilo napraviť. Ale keďže som v úvode stručne charakterizovala každého, nemožem predsa obísť ani ich dve. Keďže sú "jedna za osemnásť a druhá bez dvoch za dvadsať", tak ich zhrniem v jednom: hlúpe, sebecké, hlúpe, nesamostatné, hlúpe a ešte raz hlúpe :) Inak sa to opísať proste nedá.
Štrnásteho sme išli so Student Unnion na výlet do Koli. Je to také lyžiarske stredisko, asi hodinu a pol busom od Joensuu. Je to vlastne najvyšší kopec v okolí. Niektorí isšli lyžovať, snowboardovať, bežkovať...ja som sa pridala k skupine pešieho výletu a sánkovania. Najprv sme vyliezli na vrch kopca, tam sme sa pofotili a potom sme išli hľadať vhodný kopec na sákovanie. Ten sme veru našli a sme si to teda riadne užili. Mali sme síce iba dvojo bobov a bolo nás na ne 6, ale to nevadilo. Najkrajšie na tomto výlete bolo, že som spoznala štyri skvelé baby, ktoré dali mojej exsitencii tu nový rozmer (nehovoriac o tom, že som sa naučila zopár nových výrazov, resp. som zdokonalila výslovnosť niektorých konkrétnych slov..ale o tom neskôr, konkrétne v story o Laponsku). Od tohto výletu sa teda do mojho okruhu, ktorý dovtedy spočíval najmä z Naddl (Nemecko) a Panagioty (Grécko) sa dostali aj Sam, Natalie, Jemma a Naomi (všetky rodené Angličanky z univezity v Manchestri). Najmä kvôli nim som rada, že som na tento mini výlet nakoniec išla. Ako sme sa zabávali, ale najmä, ako krásne tam bolo, ste si mohli všimúť aj na fotkách.
Jendou miniudalosťou, ktorá sa tiež udiala bolo, ako sme na Laponsko v rade stáli. Na tento výlet bol iba obmedzený počet miest, a tak, aby sme si zaistili svoje miesto tam, tak sme tak čakali od 8:30. Pričom Student Union, kde sa zapisovalo a platilo, otvárali až od 11. Na tom by nebolo nič zlé, keby to celé nebolo úplne zbytočné, pretože miesto na zapísanie sa bolo ešte voľné aj o týžden :)) Ale navadí, aspoň sme vymrzli a zabavili sa. A milionkrát spievali "Hey, my name is Joe and I work in a button facotry...". Poznáte, nie?
No a február sa sám už pomaly chýli ku koncu..ale predsa je tu ešte jedna vec. Snowshoeing...Pre neznalých tohto výrazu, ide o aktivitu, pri ktorej pri pripneme na nohy snežice (moderné alebo staré, aké kto chce) a vydá sa sa prechádzku po lese, najlepšie po hlbokom snehu. Našimi sprievodcami bola partia mladých ľudí, asi študentov-doktorandov z univerzity. Vybrali celkom v pohode terén, nie veľké stúpanie. No a potom v takom prístrešku rozložili oheň, spravili nám čaj a kávu a pohostili nás sladkým pečivkom. No a potom sme sa vybrali na cestu naspäť. Tá sa mi zdala trochu ťažšia, mala som menšie problémy s jedným stúpaním, keď sa mi noha zaborila do snehu a nešla som sa pohnúť bez toho, aby som ju nezabárala ešte hlbšie. Ale napokon sme to zvládli a šťastlivo sme sa vrátili naspať do Joensuu.
Takže taký bol február, v skratke zhrnutý. Vaše postrehy a komentáre ma iba potešia :)))
